Gestalt psychoterapia

Gestalt terapiu zaraďujeme medzi humanistické smery, a k jej zakladateľom patrí Frederik Salomon Perls a jeho manželka Laura, Ralph Hefferline a Paul Goodman. Vychádza z rôznych filozofických smerov a vedných odborov. Jedným z nich je Gestalt psychológia, ktorá sa zaoberala štúdiom zákonitostí percepcie a dala aj meno Gestalt terapii. Slovo „gestalt“ znamená celok, tvar resp. utváranie a vyjadruje poznatok, že naša percepcia alebo zážitky sú determinované našimi potrebami, že smerujú k uzatvoreniu či  naplneniu t.j. k rovnováhe a že toto uzatváranie je ovplyvňované nadobudnutou skúsenosťou. Ďalšími disciplínami, ktoré stáli pri utváraní boli teória poľa K.Lewina, Husserlova fenomenológia a Buberov dialogický existencionalizmus a samozrejme psychoanalýza. Súčasné poňatie GT zdôrazňuje dialogický charakter terapie a zodpovednosť klienta za seba, za svoju samostatnosť a svoje potreby, ale i za to ako ovplyvňuje pole okolo seba. Terapeutický vzťah stojí na existencionálnom fenomenologickom dialógu /Ja-Ty/ a uvedomovaní si nielen prítomného prežívania, ale aj dlhodobého životného procesu. /Rektor, 2008/

Základnými teoretickými  piliermi sú teória pola, fenomenológia a dialóg a základným procesom bytia vo svete človeka vo svete je tzv. organizmická selfregulácia. Teória poľa  vidí človeka v jednote s prostredím, v ktorom žije. Pole je všetko, čo s ním súvisí. Z poľa sa vynárajú potreby, ktoré ak ich oddiferencujeme od všetkého ostatného /pozadia/,  gestalt nazýva figúrami.  Zdravé fungovanie si vyžaduje plynulosť prechodov od vyostrovania figúr cez ich uspokojenie až k ich postupnému ústupu do pozadia. Potreba, ktorá je v istom okamihu dominantná, dôležitá sa stáva figúrou. Je zreteľne odlíšená  od ostatných potrieb. Po uspokojení prestáva byť dôležitou a asimiluje sa do pozadia. Vyostrená neuspokojená potreba sa stáva hybnou silou k aktivite organizmu a ak nie je uspokojená blokuje energiu človeka, púta jeho pozornosť, a stáva sa niečím nenaplneným, neukončeným, čo gestalt nazýva unfinished business.

Človek je vo vzťahu s časťami  pola, vplýva na pole a pole na neho, a cieľom tejto interakcie je udržovanie stability a rastu a tento proces sa nazýva organizmickou selfreguláciou /OS/. Podstatou zdravej OS je udržať si s vonkajším polom pružné hranice a flexibilne reagovať na meniace sa prostredie tak aby bola zachovaná stabilita a rast.  Riadi sa zákonitosťou zachovania jedinca a druhu a napĺňa potreby organizmu v kontakte s prostredím. U človeka ide nielen o to akým spôsobom prežije, ale aj ako sa vyvíja, rastie a uplatňuje v rámci dyády a sociálnych skupín. Akákoľvek psychická alebo telesná choroba je poruchou OS, teda jej náprava spočíva v nastolení zdravého procesu naplňovania potrieb a rastu. 

Človek si svoje pole uvedomuje,  prežíva aj hodnotí a svojej skúsenosti tak dáva význam a spôsob ako to robí podmieňuje to, ako bude úspešný v procese realizácie svojich potrieb. Toto prežívanie a spôsob realizácie, sa nazýva fenomenológia. Fenomenológia každého z nás je iná, vyvíja sa vplyvom  skúseností, ktoré ju ovplyvňujú. Teda aj keď bezprostredne prežívame, toto prežívanie je ovplyvnené starou skúsenosťou, ktorá ho kontaminuje. Naša psychická výbava je daná kombináciou genetických dispozícií s ranným učením, rannou skúsenosťou, ktorú sme získali vo vzťahu s polom, ktoré nás obklopovalo. Táto skúsenosť pretrváva vo forme procedurálnej pamäti, zafixovaného spôsobu  vyhodnocovania situácií a spôsobu reakcie a správania. Skúsenosti sa stávajú  súčasťou kognitívno emočnej mapy, podľa ktorej sa v živote orientujeme, ktorá nám pomáha vyhodnocovať nové situácie a reagovať na ne. Niekedy nám ale môže brániť pohybovať sa v nových situáciách, ktoré sú v inom kontexte a prebiehajú za iných okolností, a táto mapa sa automaticky opakuje. Teda podstatou terapie je aj zmena procedurálnej pamäti a vytvorenie novej. Tieto staré vzorce prežívania a reagovania sa zafixujú, a  Gestalt o nich hovorí ako fixovaných gestaltoch. Cieľom Gestaltu je, aby si klient tieto staré, nevhodné a zafixované vzorce uvedomil a aby sa naučil rozlišovať čo je a čo nie je v súčasnosti relevantné a ako blokujú jeho prežívanie  a reagovanie. Toto uvedomenie nastáva v rámci terapeutického vzťahu, a deje sa prostredníctvom dialógu medzi terapeutom a klientom. Stretnutie sa vždy odohráva na hranici kontaktu, ktorá je zároveň hranicou ktorá človeka oddeľuje a odlišuje od druhých.  Dialóg je v ponímaní Gestaltu stretnutie dvoch ľudí na úrovni Ja a Ty. To je intersubjektívny mód, stretnutie dvoch ľudí, ktorí ukazujú svoje skutočné  Ja tomu druhému a pričom sa vzájomne rešpektujú. Nechávajú na seba dopadať  fenomenológiu toho druhého, aj s rizikami s tým spojenými. Tento vzťah  dáva pocit ľudskej blízkosti a prijatia a bezpečného priestoru na uvedomenie si klienta, kto vlastne je. Nedá sa cielene vyvolať , objaví sa sám pokiaľ ho obidve strany chcú a zo strany terapeuta sú prítomné pochopenie, autentičnosť a bezpodmienečné prijatie a potvrdenie jedinečnosti klienta. Poznáme aj predmetný mód, Ja a Ono.  Označuje oveľa viac objektívnejší spôsob nadväzovania  vzťahov, ktorý je zameraný na úlohu alebo cieľ a patria k nemu funkcie analýzy, hodnotenia a reflexie. Umožňuje nám objektivizovať klienta, poodstúpiť od neho,  preto, aby sme mohli zvážiť  jeho vhodnosť na terapiu, či ho diagnostikovať. Tento prístup je tiež potrebný a vzťah neohrozuje dovtedy, pokiaľ nezačne  prevažovať a nie je dostatočne integrovaný.

Gestalt terapeut sa nesnaží zmeniť klienta, ale sprostredkovať mu uvedomenie si ako to robí, že si neplní svoje potreby, ako sa vyhýba priamemu kontaktu so svetom a ako formuje svoje prítomné prežívanie na základe starých skúsenostných máp. Uvedomí si čo vlastne chce a potrebuje, ako toho nedosahuje a ako by to mohol dosiahnuť.  Uvedomenie je prostriedkom psychoterapie, nie jej cieľom. Cez uvedomenie si získa klient možnosť voľby a oslobodenie od fixovaných gestaltov, a tým aj slobodu rozhodnúť sa či chce pokračovať v doterajšom spôsobe života. V priebehu terapie sa terapeut  sústreďuje nielen na to čo klient hovorí, ale aj to ako to hovorí, čo prežíva, aj čo nehovorí. Terapeut rešpektuje jeho fenomenológiu, hovorí o svojej, neinterpretuje podľa nejakej teórie, popisuje čo vidí, všíma si čo v ňom klient vyvoláva. Naučené spôsoby správania majú tendenciu sa opakovať vo vzťahoch, takže aj terapii sa ukážu, a umožňujú terapeutovi aj klientovi pozrieť sa na ne. Teda podstatou práce nie je iba využívanie nejakých techník /horúca stolička.../ ale hlavne nadviazanie vzťahu  s klientom, v ktorom terapeut svojou plnou prítomnosťou, rešpektom, otvorenosťou a autenticitou umožňuje aby sa uskutočnil otvorený dialóg dvoch rovnocenných partnerov /dialóg Ja a Ty/ a v rámci neho mohlo prísť k uvedomovaniu a zmene toho, čo klientovi bráni do takého vzťahu vstúpiť. /Rektor, 2008/